Celé dobrodružstvo sa začalo nevinným telefonátom od nášho obchodného manažéra, v ktorom som na moje prekvapenie dostal pozvanie na zahraničnú firemnú poľovačku, na prepelice do Srbska. Toto pozvanie bolo zaslané aj ostatným zamestnancom našej spoločnosti, ako poďakovanie za doterajšiu prácu. Bez váhania som pozvanie prijal a od tej chvíle som sa nevedel dočkať, kedy pôjdem, pretože to mala byť moja prvá poľovačka mimo rodnej krajiny, či dokonca Európskej únie. Najprv som niekoľkokrát telefonoval s otázkami do spriatelených poľovníckych kancelárii, pretože som nevedel, aké doklady budem potrebovať na legálnu prepravu zbraní. Zaujímavosťou je, že na vstup do Srbska stačí občiansky preukaz, no ak chceme prevážať zbrane, potrebujeme cestovný pas.
Nastal deň odchodu. Keďže ma čakalo cez 700 km, odišiel som za úsvitu, aby som sa pripojil k zvyšku našej posádky a zažili spolu niečo nové. Cestovanie, na rozdiel od zdania, ubehlo veľmi rýchlo, pretože sme sa počas cesty veľa rozprávali o tom, aké kroky podniknúť a čo zmeniť, aby sa nám práca vo firme skvalitnila a zefektívnila. Prvé dobrodružstvo sme zažili na srbsko-maďarských hraniciach, kde sme všetci museli nahlásiť dovoz zbraní.
S 20 zbraňami nám to po pár komplikáciách trvalo cez 3 hodiny. Najväčším prekvapením pre nás bolo zatvorenie pošty, kde sme museli zaplatiť daň za zbrane. Našťastie pre nás sa ukázalo, že na hraniciach je ešte jedno miesto, kde sa dá takýto poplatok zaplatiť. Po príchode na miesto nás miestny poľovnícky spolok pohostil chutnou večerou, po ktorej nám miestni poľovníci predstavili plán poľovačky, ktorá sa mala konať na druhý deň, a v krátkosti priblížili históriu svojho poľovníckeho spolku. Po večeri sme išli na hotel. Vstávali sme o 4:00, nakoľko sme museli stihnúť poľovačku, začínajúcu o 5:00 ráno. V ten deň tak skoré vstávanie nebol problém, pretože vzrušenie a chuť zažiť niečo nové každého okamžite dostali z postele. Na lovné miesto to bolo z hotela asi 15 minút jazdy. Keď sme dorazili, boli sme obklopení obrovskými strniskovými poliami - obľúbeným prostredím týchto malých vtákov, prepelíc. Samozrejme, že nás už čakali poľovníci z miestneho poľovníckeho spolku so svojimi psami, špeciálne vycvičenými na lov pernatej zveri. Rýchla kontrola, vysvetlenie bezpečnostných pravidiel a vyrážame na lov.
Prvá vec, ktorá bola pre mňa nová, bola, že lov sa vykonával na "lavicu", čo je v Poľsku nepovolený spôsob. Všetci, asi 30 ľudí, sme sa zoradili do jedného radu a kráčali vopred, pričom sme mohli strieľať len pred seba. Psy perfektne fungovali vo vzdialenosti asi 20 krokov pred pochodujúcimi lovcami. Po chvíli bolo možné vidieť vzlietnuť prvé prepelice, ale nikto nestrieľal, pretože nevedel, že prepelice sú také malé a veľmi rýchlo lietajú. Keď zazneli prvé výstrely, všetci boli v nádeji, že sa niekomu podarilo zasiahnuť prvú prepelicu a obzerali sa smerom k strelcovi. Vzhľadom na veľkosť a rýchlosť lietajúcich prepelíc nebolo ľahké ich zasiahnuť, a tak sa ukázalo, že prvé výstrely sa minuli. Po asi desiatke minút chôdze po strnisku začali padať prvé prepelice. Všetci sa tešili z úspechov svojich kolegov z firmy. Lovné miesto bolo tohto dovtedy neznámeho druhu plné a rán pribúdalo.
Prvý deň sa nám spoločnými silami a pomocou dobre vycvičených psov podarilo získať len asi tucet prepelíc. Po pár hodinách lovu prišli na rad raňajky, pripravené na veľmi čarovnom mieste medzi poliami, v malom lesíku pri ruinách budovy starej školy. Osviežení sme sa vybrali na ďalšiu poľovačku, tentokrát na holuby. Poľovníci, ktorí nás usmerňovali, nás zaviedli na starú opustenú farmu ďaleko od civilizácie, kde sme po postavení mali možnosť loviť značné množstvo holubov. Každý mal možnosť vystreliť aspoň pár rán. Na konci dňa plného zážitkov sme išli spolu na večeru do reštaurácie, kde nás pohostili prepelicami, ktoré sme ráno ulovili. Večer sme si všetci zaspomínali na poľovačku z toho dňa, ktorá bola pre väčšinu z nich úplne novým zážitkom. Každý z nás sa zhodol, že trafiť prepelicu bol celkom úspech.
Druhý deň lovu vyzeral trochu inak. Na poľovačku sme v to ráno vstali len piati, no nemalo to negatívny vplyv na úrodu, ktorú sme vtedy mali. Vďaka menšiemu počtu ľudí sme sa vedeli rýchlejšie zorganizovať a psy pracovali bližšie k sebe, čím boli efektívnejšie. S menším počtom brokovníc sme dopoludnie zakončili 28 ulovenými prepelicami. Každý z nás piatich mal možnosť vystreliť asi tucet rán, pričom ulovil niekoľko prepelíc. Mal som šťastie, že som ako jediný dokázal uloviť dve na jeden výstrel. Všetci naokolo mi blahoželali. Pod hlavňou som mal pripevnenú kameru, ktorá zaznamenávala väčšinu záberov, no tento počin nebol zvečnený. Aspoň bude v budúcnosti na čo spomínať. Po úspešnom love sme sa vrátili do hotela, kde zvyšok nášho tímu konečne vstal z postele a so závisťou počúvali naše príbehy.
Ešte dodám, že predošlý deň, keď sme boli na večeri, sa jednému kolegovi podarilo uloviť krásneho výradového srnca. Podmienky boli náročné, pretože už bolo po ruji a žiadny zo srncov na vábenie nereagoval. No skúsenosti zodpovedného sprievodcu umožnili nášmu kolegovi uloviť tohto krásneho srnca. Až na druhý deň sa za prítomnosti nás všetkých konalo slávnostné pasovanie, pretože to bol jeho prvý ulovený srnec v živote. Po obrade sme sa vybrali na poslednú poľovačku tohto dobrodružstva. Tentokrát sme sa vybrali na niekoľkohektárové slnečnicové pole, ktoré bolo doslova obliehané holubmi. Rozložili sme sa v rade po celej šírke poľa a bez toho, aby sme kvôli vysokým slnečniciam museli robiť nejaké špeciálne maskovanie, sme sa mohli poriadne schovať a čakať na prelietajúce holuby. Niektorí ľudia sa namiesto lovu sústredili na fotenie tohto zaujímavého miesta.
Takto sa skončil náš pobyt v Srbsku. Unavení ale spokojní sme nasadli do áut a vydali sa na spiatočnú cestu. Po poučení zo skúseností pri vstupe do krajiny sme očakávali rovnako dlhý prechod na hranici. Našťastie pre nás cesta trvala oveľa kratšie. Unavený, ale veľmi spokojný a obohatený o nové lovecké zážitky som sa vrátil domov. Na svoju prvú zahraničnú poľovačku budem spomínať do konca života a chcem sa poďakovať môjmu šéfovi Igorovi za dôveru a pozvanie na spoločnú poľovačku. Darz Bór!
Autor blogu: kolega Olaf (Poľsko)